Takmer celá škola rozpráva o tom, ako sa nám darilo vo štvrtok na Literárno-dejepisnej exkurzii so žiakmi 7. ročníka na Liptove. Okrem toho, že sme viac než tri hodiny cestovali do Liptovského Mikuláša, na prvý pohľad sa zdalo, že to bude vydarený výlet. Žiaci sa niečo nové naučili, videli múzeá v Liptovskom Mikuláši, archeoskanzen Havránok a potešili aj nádherné jesenné výhľady na Liptovskú Maru.
Pravé dobrodružstvo na nás čakalo až na ceste späť. Niekde medzi Ivachnovou a Ružomberkom sa nám autobus pokazil. Stáli sme v kolóne a zrazu sa všetko v autobuse vyplo, autobus nešiel, zastavil uprostred cesty. Šikovný vodič po prehliadke urobil malý zázrak a autobus sa mu podarilo naštartovať a posunúť bližšie ku krajnici niekoľko metrov ďalej k neznámej poľnej ceste. Deti hneď využili príležitosť, preskúmali poľnú cestu, potom sa hrali hry. Prvá hodina prebehla hladko, všetci sme čakali na technika, ktorý mal pomôcť vodičovi opraviť autobus. Počas druhej hodiny sme zistili, že existuje aplikácia waze (o ktorej sme my učiteľky dovtedy nepočuli), deti nám ukazovali, aká premávka nás čaká, kde sú kolóny a kde sa nachádzame my. Stali sme sa medzitým mediálnymi hviezdami. Z rádia sa ozývalo: ,,Na ceste medzi Liptovským Mikulášom a Ružomberkom sa nachádza nebezpečný biely autobus plný detí. Dávajte si pozor!“ Mali sme z nečakanej mediálnej slávy veľkú radosť.
Tretia hodina čakania začínala byť kritická. Nie, nebili sa, neboli nervózni. Boli hladní a smädní. Počas tejto hodiny sme si uvedomili, aký poklad je čistá voda, kúsok rožka alebo chlieb od mamy. Každá kvapka vody bola vzácna, deti sa delili o keksíky, chlebíky, aj o poslednú žemľu nájdenú na dne ruksaka bol tiež nesmierny záujem. Literárno-dejepisná exkurzia sa nám rozšírila aj o zemepisnú. Nikto netušil, že pri Ružomberku je letisko, kým neuvidel vzlietnuť prvé lietadlo, že o tri kilometre ďalej je najbližšia čerpacia stanica, že Ružomberok je vzdialený 7 kilometrov atď. Niektoré deti sa dokonca ponúkli, že pôjdu na ,,benzínku“ a kúpia pre všetkých občerstvenie, čo sme však museli hneď zamietnuť.
Po troch hodinách prišiel pán technik a spolu s vodičom opravili autobus a my sme sa s malou dušičkou, ale s veľkou nádejou, že všetko dobre dopadne, pobrali domov. Keď autobus šťastne zastavil pri základnej škole, deti odmenili trpezlivého vodiča potleskom.
Počas exkurzie sme zistili, že poklady netreba hľadať, že sú medzi nami, objavili sa v podobe trpezlivého vodiča Karola Špaleka, v podobe pána Miroslava Škrobiana, ktorý nám prišiel na pomoc vo svojom voľnom čase, v podobe rodičov, ktorí boli vystrašení, no snažili sa nám pomôcť a zomkli sa, aby zabezpečili šťastný návrat detí do domovov a v podobe pani zástupkyne Anny Poštekovej, ktorá informovala rodičov o vzniknutej situácii.
Najväčší poklad, ktorý sme objavili, bol ukrytý v našich siedmakoch. V najťažších chvíľach prejavili solidaritu a spolupatričnosť. Mnohokrát si neuvedomujeme, aké osobnosti nám rastú pred očami a akými osobnosťami dokážu byť, sú to mladí ľudia, ktorých by ste chceli stretnúť, keď budete v núdzi. Na záver už len jedna milá spomienka. Keď sme sa na druhý deň rozprávali o exkurzii, jeden žiak povedal: ,,Pani učiteľka, to bol najkrajší výlet, aký som kedy zažil!“
Ďakujeme všetkým za všetko. Eva Svrčková a Jana Kuljovská