Pl4102
2. Spoločný výstup na Chatu pod Suchým
V sobotu 25.11. sme sa opäť stretli ako skupinka chtivých turistov a milovníkov hôr. Naše kroky tentokrát smerovali na známu horskú chatu v Malej Fatre.
Už podľa fotiek železničnej zastávky by zrejme každý tušil, kam sme sa vybrali. Cesta vlakom bola síce (na sobotné pomery) v skoršej rannej hodine, ale žiakom sa to páčilo - najmä preto, lebo je to pre väčšinu rarita:-). Čas sme využili na debatný krúžok. Vystúpili sme z moderného vlaku po vyše hodinke na zastávke Nezbudská Lúčka-Strečno, odkiaľ sme pokračovali po červenej trase. Po cca pol hodinke sme nesmeli minúť zaujímavý prístrešok s hojdačkou upevnenou na strome. Občerstvili sme sa ako kto potreboval, no nechceli sme sa veľmi zdržiavať, keďže to bol len začiatok túry.
Od tohto bodu začalo pomalé ale slušné stúpanie. Nám s pani učiteľkou Veronikou pár chvíľ nebolo všetko jedno (smiech), pretože naše tempo sa stále viac spomaľovalo. Bolo potrebné robiť častejšie pauzy na oddych, napitie sa. No skvelým príkladom si boli všetci navzájom. Bolo milé pozorovať ako sa vzájomne podporujú slovami napr.: "poď už len kúsok, to dáš":-). Akonáhle sme dorazili na chatu, pozrela som na mobil. Čas výstupu bol presne 3 hodiny. Žiakov sme pochválili, ako parádne to zvládli. Presunuli sme sa teda dovnútra chaty, kde sa nám akurát uvoľnil celý veľký stôl pre všetkých. Žiakov sme usmernili inštrukciami, až si povyzliekajú hrubé vrstvy, prípadne nech sa prezlečú do suchého. Darovala som každému mini letáčiky s názvom- "Ako sa zbaliť na zimnú túru" (pozri v našej rubrike). Mali sme hodinku prestávku, kde sa pri spoločnom stole deti dostatočne nasýtili svojimi maškrtami, zasmiali sa a niektorí sa ešte viac spoznali. Po nabratej energii sme pomaly opúšťali chatu a poďakovali sa milým a zhovievavým chatárom. Nesmela však chýbať spoločná fotka pred krásnou zasneženou chatou. O zábavu sa tiež postarali kozy a psi, ktorí sú už neoddeliteľnou súčasťou Chaty po Suchým. Dole nám to šlo ako po masle. Spríjemňovali sme si to akčnou guľovačkou, ktorá nikoho neminula (ani nás pani učiteľky:). Na zastávku sme prišli o niečo skôr, no ďalší vlak nám šiel až o hodinu. Vôbec nám to nevadilo, pretože sme ešte mohli posedieť, dojesť zvyšky jedla a zhodnotiť našu druhú spoločnú akciu.
Spätná väzba od detí bola pozitívna. Podľa ich slov to bolo celkom náročné, no keď prišli na chatu, tak boli na seba pyšní, že to dokázali. Dole to už bola celkom brnkačka. Cesta vlakom domov ubehla rýchlo. Už sme len s pani učiteľkou počúvali ako si deti doma "fajne" ľahnú a nebudú nič robiť:-). S každým sme sa rozlúčili a popriali pekný zvyšok popoludnia.
Autorka článku: Mgr. Barbora Holjenková
8
